Stačí odísť z práce o desať minút skôr a môžete mať problém? Príbeh mladého zamestnanca otvoril diskusiu o tom, či majú firmy sledovať každú minútu pracovného času, alebo by mali oveľa viac prihliadať na výsledky ľudí.
Generácia Z býva často označovaná za generáciu, ktorá má k práci úplne iný vzťah než jej rodičia. Mladší zamestnanci častejšie hovoria o rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom a menej ochotne prijímajú pravidlá len preto, že vo firme fungujú celé roky.
Jeden anonymný príbeh teraz túto debatu rozprúdil ešte viac.
Mladý zamestnanec tvrdí, že si ho generálny riaditeľ všimol práve vo chvíli, keď odišiel z pracoviska približne o desať minút skôr.
Desať minút, ktoré si všimol až generálny riaditeľ
Zamestnanec opísal, že jeho skorší odchod nezostal bez reakcie. Nadriadený ho mal upozorniť, že pracovisko opustil pred koncom pracovnej doby.
Podľa jeho verzie však vo firme panovali pomerne rozdielne pravidlá.
Manažéri si údajne bežne dopriali približne hodinové prestávky, ďalší kolegovia odchádzali na prestávky na desiatky minút a on sám tvrdil, že klasickú prestávku počas pracovného dňa využíval iba minimálne.
Napriek tomu sa pozornosť vedenia sústredila práve na jeho desaťminútový skorší odchod.
Zamestnanec zároveň uviedol, že niektoré pracovné náklady zaplatil z vlastných peňazí a na ich preplatenie čakal 17 dní.
Keďže ide o anonymné tvrdenia z internetovej diskusie, jednotlivé okolnosti prípadu nemožno nezávisle potvrdiť.
Má firma riešiť minúty alebo výsledky?
Prípad rozdelil aj odborníkov.
Docent priemyselnej a organizačnej psychológie Jason Walker upozornil, že manažér by sa nemal automaticky sústrediť iba na čas odchodu.
Dôležitou otázkou podľa neho je, prečo človek odišiel skôr a či si napriek tomu riadne plní svoje pracovné povinnosti.
Práve tu vzniká čoraz väčší konflikt medzi tradičným chápaním pracovnej disciplíny a modernejším pohľadom na výkon.
Ak zamestnanec počas dňa urobí všetko, čo sa od neho očakáva, je desať minút skutočne problém?
V niektorých firmách áno. V iných môže byť dôležitejší výsledok než presná minúta príchodu či odchodu.
Nie pri každej práci sa dá čas ignorovať
Samozrejme, veľa závisí od konkrétnej profesie.
Zamestnanec vo výrobe, zdravotníctve, doprave, bezpečnostných službách alebo zákazníckej prevádzke často nemôže jednoducho odísť skôr. Jeho prítomnosť môže byť potrebná na zabezpečenie nepretržitej prevádzky alebo na vystriedanie kolegu.
Pri kancelárskej práci založenej najmä na výsledkoch však môže byť situácia úplne odlišná.
Práve preto niektorí odborníci upozorňujú, že firmy by nemali uplatňovať rovnaký spôsob kontroly na každého zamestnanca bez ohľadu na charakter jeho práce.
Druhá strana: O odchod mal najskôr požiadať
Nie všetci však mladého pracovníka obhajujú.
Šéfka komunikačnej agentúry Kim Bodeová zastáva názor, že zamestnanec mal svoj skorší odchod najskôr oznámiť alebo si vyžiadať súhlas.
Problémom podľa tohto pohľadu nemusí byť samotných desať minút.
Ak by si pracovník začal skracovať pracovný deň pravidelne, za týždne alebo mesiace by už mohlo ísť o podstatne väčšie množstvo pracovného času.
Pre zamestnávateľov je preto často dôležitý aj samotný princíp.
Ak existujú pravidlá pracovného času, očakávajú, že ich zamestnanci budú dodržiavať alebo prípadné výnimky vopred komunikovať.
Aj dobrý pracovník môže doplatiť na dojem
Koučka vedúcich pracovníkov Loren Margolisová upozornila ešte na jeden aspekt – na to, ako človek pôsobí na svojich nadriadených.
Skorší odchod bez upozornenia môže byť podľa nej vnímaný ako zlý úsudok, aj keď zamestnanec inak svoju prácu zvláda dobre.
V pracovnom prostredí totiž nerozhodujú iba výsledky.
Dôležitá je aj komunikácia, spoľahlivosť a to, aký dojem vytvára pracovník u kolegov a vedenia.
Aj desaťminútový odchod preto môže vyvolať zbytočný konflikt, ktorému by sa dalo predísť jednoduchým oznámením nadriadenému.
Generácia Z sa na prácu pozerá inak
Celý spor zároveň ukazuje širší generačný rozdiel.
Staršie generácie boli často zvyknuté na prostredie, v ktorom bola dlhá prítomnosť na pracovisku považovaná za znak pracovného nasadenia.
Mladší pracovníci častejšie oddeľujú počet hodín strávených za pracovným stolom od skutočného výkonu.
Ak je práca dokončená, nemusia automaticky vidieť dôvod zostávať v kancelárii len preto, aby splnili očakávaný čas.
Zároveň sú ochotnejší otvorene hovoriť o podmienkach, ktoré považujú za nelogické alebo nespravodlivé.
To však môže naraziť na manažérov, ktorí boli celé desaťročia zvyknutí na úplne inú firemnú kultúru.
Desať minút môže odhaliť oveľa väčší problém
Prípad tak v skutočnosti nemusí byť iba sporom o skorší odchod.
Ukazuje, ako rýchlo môže vzniknúť konflikt, keď zamestnanec a zamestnávateľ nemajú rovnaké predstavy o tom, čo znamená pracovná disciplína.
Jedna strana môže vidieť desať minút ako zanedbateľnú vec, pokiaľ je všetka práca hotová.
Druhá v tom môže vidieť porušenie pravidiel, ktoré by sa pri tolerovaní mohlo postupne rozširovať.
Pre firmy preto bude čoraz dôležitejšie nastaviť pravidlá tak, aby zamestnanci presne vedeli, čo sa od nich očakáva – a zároveň aby vedenie dokázalo rozlišovať medzi skutočným problémom s výkonom a obyčajným sledovaním hodín.
